The beautiful chaos of mine.

" Aby sme mohli žiť kreatívny život, musíme stratiť strach z toho, že zlyháme."

Táto múdra veta platí ako v živote, tak aj v mnohých ďalších veciach, ktoré robíme. Ja som si jej význam naplno uvedomila (okrem iného) pred pár týždňami pri tvorbe svojho EVSdenníka vo Fínsku. Mala to byť drobná knižočka, kde by som si zapisovala svoje pocity, postrehy a skúsenosti z dobrovoľníckej služby. Obviously, ešte som pomaly ani nezačala a už sa mi ho podarilo "pokaziť ". Dierky, ktoré mali spájať papiere som urobila úplne nakrivo. Hovorím si: Maria, tak to si dala! Nevieš spraviť dve normálne dierky do papiera? Trapkaa, zničila si to. Zatlieskaj si!

Ľutovala som samú seba a tie úbohé papiere, ktorých budúcnosť nevyzerala veľmi nádejne. Ale tak čo sa dá robiť, snáď sa teraz nevyhodia len preto, že majú nejaké dierky navyše. Rozhodla som sa to spraviť inak. Nerovnomerných dierok som spravila omnoho viac, bez nejakého konkrétneho cieľa a automaticky som počmárala úvodnú stranu. Namiesto klasického denníka som mala úplný bordel.

Ale čím ďalej tým viac mi to začalo byť jedno. Keď som narušila určitú imaginárnu štruktúrovanú líniu, cítila som sa oveľa slobodnejšie a uvedomila, že si ten denník naozaj môžem spraviť tak, ako len chcem. Že doň môžem vložiť kúsok seba, kúsok svojho sveta  ..a začala som mať väčšiu a väčšiu radosť z toho, čo som vytvárala. Keď som sa na svoje dielo pozrela na konci, bola som naň jednoducho hrdá.

Nebolo to dokonalé. Bolo to krásne. Moje. Môj nádherný chaos.

A presne takto vyzerá kreatívny proces. Aj čo sa týka života. Začneš s myšlienkou a potom sa z nej stane niečo úplne iné. (Pablo Picaso) Neuvedomila som si ako je táto situácia podobná môjmu vlastnému životu. Mala som v hlave pestrú predstavu o svojej budúcnosti, ale bola ohraničená krabičkou - všetko malo byť dokonalé a zapadať do typických kultúrnych a sociálnych štruktúr. Naučila som sa však, že niekedy musíme jednoducho vybočiť zo svojich typických vychodených cestičiek, aby sme prišli na to, že v našom vnútri sa skrýva omnoho viac ako sme si pôvodne mysleli.

Tento fakt sa nechápe vždy ľahko, najmä ak sa nachádzaš uprostred daného procesu. Bolí to, keď tvoj život nevyzerá tak, ako si si to predstavoval(a). Keď sa veci rozpadli a ty sa musíš pohnúť ďalej. Keď ostaneš visieť v prázdnom priestore – staré skončilo, no nové ešte nezačalo. Niekedy to ani zďaleka nevyzerá ako „nádherný chaos“. Ale ak by sme chceli tento proces preskočiť, nedostali by sme „nádherné“ výsledky.Pochopila som, že chaos je veľmi dôležitou súčasťou života, ale častokrát prišli momenty, keď som z neho chcela proste utiecť a nemala som najmenšieho poňatia ako to urobiť. Vždy som dúfala, že nájdem nejaké univerzálne čarovné pravidlo, ktoré by vyriešilo moje problémy a všetko by bolo jasné a zreteľné. Samozrejme, že nič také neexistuje ..   ale rada by som sa s tebou podelila o pár vecí, ktoré som si uvedomila, keď som sa vo svojom živote snažila pohnúť vpred.

Chaos.. prináša nové obzory. Aj keď neponúka istotu, učí dôvere a novému rozmeru života. Nie je populárny, ale často veľmi potrebný. Kryštalizuje osobnosť. Život je príliš komplexným zázrakom na to, aby bol vždy jasný a jednoduchý. Je to proces. Cesta, ktorou kráčame pokiaľ sme nažive. A už len to, že môžeme kráčať – žiť, dýchať, byť – je dôvodom na to, aby sme boli vďační. Nikto nikdy nepovedal, že to bude ľahké. Že neprídu situácie a vzťahy, s ktorými si nebudeme vedieť poradiť. Že nebudeme vedieť čo je pre nás to správne alebo že to nebude bolieť. Nie. To je realita, ktorej treba čeliť. Ale život za to stojí. Chvíľky chaosu, bolesti a hľadania smeru sú smerodajnými prvkami, ktorým možno síce práve v tejto chvíli nerozumieme, ale práve oni nás najviac tvarujú. Časom z nich vznikne niečo nádherné.

Podľa môjho názoru nie je život rovnou cestou, ale mozaikou. Jednotlivé kúsky na seba zdanlivo nadväzujú, iné nie. Teším sa na celkový obraz, ktorý sa postupne vyskladá a na vďačnosť za každý moment, pretože každý jeden bude dokonalo dopĺňať celkovú harmóniu. Niekedy nám jednoducho ostáva veriť, že nás naše srdce vedie správne.Myslím si , že má určitú vrodenú schopnosť smerovať k miestam, pre ktoré bolo stvorené.Aj keď cesta k nim je niekedy hrboľatá. 

Stále som nenašla konkrétnu odpoveď na to ako sa dostať von z chaosu, ale jedno viem. Odpoveď sa skrýva mimo našej zóny komfortu, sebaľútosti a strachu. Nachádza sa v proaktívnom a pozitívnom prístupe k životu a v chuti hýbať sa vpred. Táto jednoduchá situácia s denníkom poukázala na ďalšiu kľúčovú hodnotu, ktorou je kreativita. Funkcia ega, ktorá dáva životu a práci zmysel.

Skúsme sa teda aj my na svoju situáciu pozrieť ako na kreatívny chaos. (nemykám si, len verím, že nás je takých viac :D).  Ako na nevyhnutnú fázu procesu, ktorým je život. Neľutujme svoje chyby a samých seba, ale pokúsme sa pohnúť vpred a tvoriť. Buďme proaktívni a nasledujme svoje srdce. Život je ako rieka, ktorá plynie – stále prináša nové riešenia a príležitosti.

Len musíme mať dostatok odvahy na to, aby sme ich chytili. ;)