Prepáč, Mária.

Tieto riadky som písala pred nejakým časom v slzách a sú pre mňa veľmi osobné, ale chcem ich s vami zdielať, pretože si myslím, že o takýchto veciach treba hovoriť otvorene a s problémami je možné bojovať iba vtedy, keď ich pomenujeme. Nedostatok sebaprijatia - ktorý je častokrát prekrytý hrubou vrstvou masiek a filtrov, aby skutočnosť vyzerala lepšie - je v dnešnej dobe normálny. Nemalo by to tak byť. Sme vzácni takí, akí sme. Naša hodnota je obrovská bez ohľadu na to, ako vyzeráme, čo robíme, kde sme. A je dôležité si to pripomínať, veriť tomu a žiť to.

“ Budova ministerstva. Ako zvyčajne prejdeš cez turnikety a zamieriš do kancelárie. Privoláš výťah, nastúpiš a stlačíš tlačidlo “4. patro”. Tvoj pohľad zatiaľ padne na obraz v zrkadle. Vidíš tam mladé žieňa v elegantnom sivom kabáte, s červeným rúžom a opätkami. Je unavená, práve sa vracia z prednášky. Asi krásna. Ale to si v hlave úplne nepriznáš.

Ak by si ju stretla na ulici, asi by si o nej mala oveľa lepší úsudok, ako máš sama o sebe. Pozrieš sa do jej orieškovo hnedých očí a vidíš v nich záblesky štrnásťročného dievčaťa, ktoré žilo v presvedčení, že je škaredé a že v živote nič nedosiahne.

Nemalo to dievča už dávno zmiznúť? Roky prešli a ty sa stávaš človekom, ktorým si sa túžila stať. Pracovala si a tvrdo pracuješ každý deň na tom, aby si sa stávala stále lepšou. Máš krásny život. Boh ťa sprevádza a požehnáva. Si obklopená skvelými ľuďmi, žiješ v krásnom meste, študuješ, čo ťa baví, pracuješ, máš pred sebou mnoho príležitostí. Miluješ život, tešíš sa z maličkostí a celým srdcom ďakuješ za každé nové ráno.

A napriek tomu v srdci počúvaš klamstvá. Tiché a hlasné zároveň. Hlas, ktorý ti tvrdí, že nestačíš. Že vlastne nikdy nebudeš dosť dobrá. Dosť pekná. Dosť múdra.

Posledné roky boli ťažké. Plné zmien, hľadania, výziev. S Božou milosťou si to zvládla a urobila míľové kroky. Nadobudla víziu, nejakým zázrakom úspešne bojovala so stabilitou. Malé veľké víťazstvá a prehry. Rastieš každým dňom. A predsa zaspávaš s pocitom, že nestačíš a pravdepodobne nikdy nebudeš.

Nezaslúžiš si to, zlato. Prestaň. Vieš, možno by na začiatok stačilo toto:

“Prepáč, Mária. Som na teba veľmi hrdá. Mám ťa rada. Takú, aká si.”

Úprimne. Zas a znova. Sebaprijatie je beh na dlhé trate, ale stojí za to.

Možno rozumieš. Možno prežívaš niečo podobné. A možno nie. V každom prípade ti prajem, aby si nezabúdal(a) na svoju vzácnosť.

Majme sa skutočne radi. Veľmi nám to všetkým prajem. Záleží na tom. Záleží na TEBE. Aj na mne.