Out of the BOX.

Ako vlastne vznikol tento blog? Celkom "jednoducho"..

Dovolila som si myslieť, milovať, snívať a žiť out of the box. Vzdala som sa túžby po dokonalosti, začala sa usilovať o rast a učiť sa umeniu malých krokov. Zamilovala som sa do života a prestala si fixne plánovať každý kúsok z neho. Naučila som sa skákať do neznáma, dôverovať a tancovať v daždi. Ďakovať za každý nádych, každý úsmev, každý slnečný lúč, každý dúšok vody. Za to kým som a za proces, ktorý k tomu viedol.. Ale začnime pekne od začiatku.. 

V roku 2015 sa začala úplne nová etapa môjho života.Mala som sedemnásť, práve som zmaturovala a nemala som ani poňatia o tom, kam sa mám v živote pohnúť.  Moje dobrodružné srdiečko túžilo objavovať, spoznávať, vychutnávať si krásy života a  sveta, ktorý predo mnou otváral nové dvierka. Nedokázala som sa nejakým spôsobom zaradiť, pretože som mala veľmi širokú škálu záujmov a nevedela som sa ešte zašpecializovať  čo sa týka školy či práce. Nemala som konkrétny plán - vedela som len, že chcem žiť naplno v čomkoľvek čo budem robiť.

Bola som tak strašne zmätená. Cítila som, že potrebujem čas. Čas spoznať seba samú, dospieť a zistiť, čo v živote chcem robiť.  Moje (ne)plány sa samozrejme nestretli s pochopením. Zvalcovali ich štruktúry, do ktorých by som mala zapadať a očakávania, ako by mal vyzerať môj život. No v danej chvíli som ešte nemala dostatok odvahy na to, aby som sa postavila na vlastné nohy a vybrala sa vlastnou cestou.

Hoci od vtedy prešli len dva roky, príde mi to neskutočne ďaleko. Urobila som odvtedy veľa rozhodnutí, zažila veľa zmien, veľakrát spadla, veľakrát začínala odznova. Nechala som dve vysoké školy, precestovala niekoľko štátov, spoznala obrovské množstvo ľudí, bola som aktívna v neziskovom sektore, kde som získala nezaplatiteľné zážitky a skúsenosti.. vedela by som o tom všetkom rozprávať naozaj dlho.

Ale čo je hlavné, skoro za celý svoj život som sa toho nenaučila toľko ako za posledné dva roky. Priniesli mi lekcie, ktoré mi v mnohých oblastiach otvorili oči a naučili ma rozmýšľať inak. Uvedomila som si, že mojou úlohou nie je zapadať do krabičky dokonalosti, ako som sa o to vždy snažila. Že sa nemusím byť osobou, ktorou by som mala byť, ale jednoducho byť takou, akou naozaj som. Že každý má svoju vlastnú cestu a načasovanie. Že hľadať a mýliť sa je úplne, ale úplne v poriadku.

Veľa som bojovala sama so sebou a svojou perfekcionistickou podstatou, ktorá nepovoľuje kreatívny životný štýl. Paradoxne mi chvíľky bolesti a hnevu na seba i na Boha, keď som bola úplne na dne, priniesli nový level sebaprijatia a učili ma pokore. Dlho som sa snažila zaškatuľkovať svoje skutočné ja. Spontánne, premotivované, energické, no zároveň jemné, hlboké a zraniteľné. Iné. Nádherné v svojej komplikovanosti.

Chcela som konečne prestať hľadať svoje miesto a byť normálnou, neodlišovať sa. Až som pochopila, že som presne taká, aká mám byť. So všetkými svojimi chybami a nedokonalosťami. To, či to mne alebo niekomu inému nevyhovuje, nemení nič na fakte, že Boh ma vo svojej dokonalosti stvoril úžasne. A mojou jedinou úlohou je byť najlepšou verziou seba samej, či to zapadá alebo nezapadá do klasických noriem. Bodka.

Nezmenila by som ani jedno zo svojich rozhodnutí. Som vďačná za každú chvíľku radosti i bolesti, každú osobu, ktorú som stretla, za každý okamih, ktorý som mohla prežiť. Spravili zo mňa osobu, ktorou som a podnietili vo mne ešte väčšiu túžbu rásť. Naučila som sa milovať život a vážiť si všetko, čo mám, oveľa viac ako kedykoľvek predtým.Menej sa báť a viac riskovať. Pozerať dopredu a nie dozadu. Dôverovať a kráčať. Aj keď je to občas ťažké.

Tento blog je kúskom môjho srdca, s ktorým by som sa rada podelila.

Dlhú dobu som mala pocit, že z rôznych dôvodov väčšina ľudí nevidí moje skutočné ja, ale iba určité stránky mojej osobnosti. Smutnou pravdou je, že ešte aj keď som začala písať, automaticky som svoje myšlienky začala triediť rôznymi filtrami. Nepýtala som sa samej seba čo chcem povedať, premýšľala som nad tým, ako by ľudia na danú tému reagovali a čo by asi chceli počuť. Až som si uvedomila, že ak takto budem pristupovať nielen k písaniu, ale hlavne k sebe a svojmu životu, odfiltrujem to, kým naozaj som – esenciu, ktorá zo mňa robí mňa.

Nedávno som čítala, že skutočným darom lásky je odhalenie seba samého - ak sme nedarovali toto, nedarovali sme nič. Je načase dať si dolu masky. Byť sebou – byť darom. A do toho pozývam aj teba. ;)