Najvzácnejšia dvojeurovka

Taký obyčajný deň. Pricestovala som do Bratislavy a čakala na koncert kamošov z Maďarska. Prechádzala som sa po Starom meste a zabočila do jedného kostolíka, že si pokeckám s Bohom. Kľakla som si pred mrežu do malej predsiene a premýšľala o všetkom možnom. Občas sa otvorili dvere a na chvíľku sa ku mne niekto pridal, pretože sa tiež chcel pomodliť alebo si len pozrieť interiér kostola. Ako prišli, tak aj odišli.

Po dlhšom čase sa dvere znova otvorili a ja som nepatrne otočila hlavu, aby som sa pozrela kto prišiel. Do kostola vošiel starý muž. Na prvý pohľad bolo vidieť, že je to bezdomovec. Neviem opísať, čo som mu videla v tvári. Ťažko. Bol to krátky pohľad. Jediné, čo som z nej vyčítala, bolo, že to nemal v živote ľahké a zjavne sa práve nenachádza vo veľmi dobrej situácii. Hovorím si: "Pane, neviem, čo môžem pre tohto človeka urobiť, ale prosím, pomôž mu Ty" , a začala som zaňho modliť. Po chvíľke ticha som začula, že ten človek počíta mince, ktoré mal v rukách. Prišiel k malej pokladničke a hodil tam peniaze. Zaskočilo ma to. Pomyslela som si: "Waaaw, ako nám je niekedy zaťažko prispieť na kostol a tento človek, ktorý zjavne nemal z čoho dávať, predsa dal aj z toho mála, čo mal."

Ale to nebol koniec.

Starý muž sa znova začal prehrabávať v minciach vo svojich dlaniach. Podišiel ku mne, k nohám mi položil dvojeurovku a rýchlo odišiel. Ostala som v úplnom šoku. Po pár sekundách som sa spamätala a postavila som sa, že mu ju vrátim. Vyšla som z kostola von, ale on už mizol v dave preč. Mohla som sa za ním rozbehnúť, ale bola som príliš šokovaná na to, aby som to spravila. Vrátila som sa dovnútra a brutálne sa rozplakala. Kľačala som na kolenách a zvierala v rukách 2 eurá. 2 eurá, ktoré zvyknem bez dlhšieho rozmýšľania zaplatiť za kávu alebo čokoľvek, bez čoho by som kľudne prežila. Pre tohto človeka možno znamenali jediné jedlo na deň. A predsa mi ich dal.

Veľmi som plakala. Pravdepodobne nikdy skutočne neprídem na to, prečo to urobil. Nevidím do jeho hlavy či srdca, nepoznám jeho motívy. Nepoznám jeho príbeh a neviem, či bol skutočne bezdomovcom alebo bol iba v ťažkej finančnej situácii. Ani on nepoznal mňa. Nevedel kto som, čím si prechádzam a ani čo potrebujem. Jedno z mnohých kučeravých dievčat v čiernom tope, rifliach a teniskách. A predsa urobil obrovský skutok lásky, na ktorý nikdy nezabudnem. Stal sa pre mňa príkladom nezištnosti bez ohľadu na podmienky. Môžem povedať, že žijem naozaj šťastný život a stáva sa mi množstvo krásnych vecí.

Ale niečo tak krásne pre mňa už dlho nikto neurobil.

Tieto 2 eurá nevypovedateľnej hodnoty skončili v rukách ďalšieho bezdomovca, ktorý ich potreboval oveľa viac ako ja. Ale pocit, ktorý mi tento moment priniesol, sa zapísal hlboko do môjho srdiečka. Spôsobil vo mne niečo, čo ešte neviem pomenovať.

Na niektoré otázky sa odpovede hľadajú ťažko. Možno dôvod mal ostať nevypovedaný. Možno to bol jeden z milióna momentov zapaľujúci svetielko, ktoré už nezhasne. Možno to bol jednoducho človek, ktorý neignoroval hlas vo svojom vnútri a konal, aj keď sám nevedel prečo. A možno nie. Neviem.

Akékoľvek boli tvoje úmysly, človeče, ďakujem ti!! Možno ti to nikdy nepoviem osobne, ale vďaka tebe môžem povedať, že som včera stretla Boha.

Pán ti žehnaj.